Čarovný kolotoč

   Dávno a možno ani nie tak dávno, v jednom mestečku mali deti kolotoč. Bol to taký malý kolotoč s dvomi koníkmi, autíčkom, sloníkom, vláčikom, lietadielkom, dráčikom a labuťou. Stál uprostred malého námestia. Krútil sa a vozil deti od rána do večera. A deti ho mali veľmi rady. No nebol to len taký obyčajný kolotoč. Bol totiž čarovný.

   Každý večer, keď deti  s rodičmi poodchádzali domov, kolotoč ožíval.

„ Ach, to bol zase nádherný deň,“ povedal sloník. „Toľko vytešených detí sa na mne povozilo. A aký deň ste mali vy, koníky?“

„No, nemôžeme si sťažovať. Bol nádherný, ako aj včera a predvčerom,“ odpovedali koníky.

„Je čas sa trošku obriadiť,“ povedala labuť, roztiahla krídla a začala sa čistiť.

„ Pravdu máš, kamarátka naša,“ pritakalo autíčko.

„Pomôžem ti,“ ponúkol sa sloník. Zliezol z kolotoča, prešiel k riečke, ktorá tiekla mestečkom, natiahol do chobota vody a vyumýval autíčko.

„Ďakujem ti, sloník,“ poďakovalo autíčko, „Ešte si odbehnem namočiť kolieska,“ a odgúľalo sa k riečke, do ktorej si ponorilo kolieska.

Sloník znovu ponaberal vodu a rad radom poumýval koníky, vláčik, lietadielko ba aj dráčika, ktorý sa tomu bránil.

„Ja som predsa drak, koľkokrát ti to mám opakovať, že my draci máme radi oheň a nie vodu!“ hneval sa dráčik a pokúsil sa vychrliť oheň. No keďže predsa to bol dráčik z kolotoča, tak sa mu to, ako už mnohokrát predtým,  nepodarilo.

„Drak, ktorý nevie chrliť oheň, cha-cha,“ smialo sa mu lietadielko.

„No, len sa mu nevysmievaj, veď ani ty, neviem ako ďaleko, nezaletíš. Akurát tak z kolotoča na pevnú zem. Keď sme už pri tom, tak sa idem aj ja trochu namočiť.“

   A labuť znovu roztiahla krídla a zaplachtila rovno na hladinu riečky. No späť už musela po vlastných, pretože z kolotoča dole na riečku sa ešte spustila, no naspäť už ju ťažké krídla nevyniesli. A takto sa každý večer doberali a rozprávali. A potom utíchli a čakali na ďalší deň.

   Všetky figuríny boli z dreva, z ktorého ich vyrezal majster rezbár a krásne natreté, pretože ich vymaľoval sám majster maliar.

   No ako roky leteli, deti rástli a stávali sa z nich rodičia ďalších detí. A tie začínali mať iné koníčky a záujmy. Chodili na kolotoč pomenej.

„Aký ste mali dnes deň? opýtal sa sloník.

„Ušlo to, pár detí sa na nás dnes povozilo,“ odpovedali koníky, ale neznelo to presvedčivo.

„Tak tak,“ pridal sa vláčik

   A vyrástli aj tieto deti a už nemali na kolotoč čas, pretože boli dospelí a mali iné povinnosti a starosti. A tak to šlo, až na kolotoč prestali deti chodiť úplne.

„Čo s tým kolotočom?“ rozmýšľali rodičia, „veď tu len zavadzia.“

   A  presunuli kolotoč na okraj mestečka a na jeho mieste postavili obchod. Potom im zavadzal i tam, pretože bolo treba  postaviť ďalšie obchody. Presunuli ho teda za mestečko. Tam zase bolo treba novú cestu. Tak kolotoč skončil na lúke v malom lesíku blízko mestečka. A chátral. Figuríny sa síce po večeroch prebúdzali, ale už len aby si pripomenuli staré časy. Veď aj tak nebolo o čom inom rozprávať.

   Jeden taký podvečer, keď hviezdičky na oblohe žmurkali na zem, jeden pánko venčil svojho psíka blízko lesa. No psík niečo zaňuchal a pánovi utiekol.

   Labuť si akurát plávala v neďalekom jazierku. Dráčik sa na čistinke opäť pokúšal chrliť oheň, autíčko sa snažilo opraviť koliesko, ktoré mu časom odpadlo, koníky pili z jazierka a slon striekal vodu na vláčik a lietadielko. Keď v tom z lesa s hrozným brechotom vybehol na čistinku malý psík. Figuríny okamžite zdreveneli tam, kde práve stáli. O chvíľu na to za psíkom dobehol aj pánko.

„Ej, ale si mi dal Hary,“ povedal celý zadýchaný smerom k psíkovi a čupol si. No psík mu nedal vydýchnuť. Pribehol k nemu, vrčal a ťahal ho niekde druhým smerom. Pánko otočil hlavu a vtedy zbadal kolotoč aj figuríny okolo a na ňom. Polorozpadnuté autíčko, ktoré viselo dole z kolotoča, ako sa snažilo chytiť koliesko, čo sa mu odkotúľalo. Sloníka s chobotom vytrčeným k oblohe. Labuť kolísajúcu sa na vlnkách. Dráčika stojaceho uprostred čistinky. A koníky s hlavami tesne nad hladinou jazierka. Len vláčik a lietadielko boli na svojich miestach.

„Čo to tu máme?“ povedal pánko a postavil sa.  „Ej, vy ale vyzeráte.“

   Naozaj, na figurínach sa už ani nedalo rozoznať, ktorá je akej farby.

„No myslím, že potrebujete málinko upraviť. Zajtra sa vrátim a dám vás dokopy. Hary, poď, ide sa domov!“ A s týmito slovami sa pánko otočil a odkráčal späť, odkiaľ prišiel.

„Čo s nami chce robiť, ako nás chce upravovať?“ snažilo sa autíčko vyštverať naspäť na svoje miesto na kolotoči.

„No ja neviem, asi nás  opraví,“ povedal sloník a vystriekol vodu, ktorá mu ostala v chobote, priamo na dráčika.

„Bŕ, dávaj pozor, koľkokrát ti mám opakovať, že draci vodu neznášajú,“ otriasol sa dráčik.

„Mohol by nás nanovo natrieť,“ povedala túžobne labuť, ktorá sa medzitým vrátila k ostatným. „Bola by som opäť krásna.“

Tak či onak, pánko slovo dodržal a večer sa vrátil aj s náradím. A samozrejme aj s Harym, ktorý veselo poštekával okolo figurín. Pánko najprv namontoval koliesko autíčku, potom tu a tam niektorému z nich dotiahol skrutku, namazal zhrdzavené kovové časti kolotoča olejom.

„Uf, už je dosť neskoro, vrátim sa znova zajtra. Hary, poď!“ A dvojica sa znova pobrala domov.       Takto chodievali večer čo večer ku kolotoču a spoločne ho opravovali.   

„Hary, prines mi kliešte!“ a Hary pribehol k náprsnej taške, v ktorej mal pánko náradie a priniesol mu kliešte.

„Hary, podaj mi kladivo!“ a Hary znovu odbehol a potom pribehol aj s kladivom v zuboch.

„Hary,  prines to a podaj tamto!“ a Hary krútiac veselo chvostíkom vždy priniesol to, o čo ho pánko požiadal.

„Múdry psík,“ pohladil pánko Haryho po hlave, „Na dnes sme skončili. Poď ideme si oddýchnuť. Zajtra nás čaká posledná práca.“

   No a posledný večer si pánko priniesol štetce a farby.

„Tak, kým začneme?“ opýtal sa Haryho. A Hary štekol smerom ku koníkom.

„Tak teda poďme na to.“

   No netrvalo to iba jeden večer, kým všetky figuríny ponatierali. Každý večer iba jednu. Aj Hary vyzeral ako maliar, pretože raz strčil do farby labku, inokedy dokonca ňufák.

„Dávaj trochu pozor!“ káral ho pánko, keď Hary fŕkal farbu všade naokolo.

 Ako posledná prišla na rad labuť.

„Budeš ako živá,“ usmial sa pánko a namočil štetec do bielej farby. Keď konečne skončil, odstúpil o pár krokov dozadu a spokojne si svoje dielo obzeral. Všetky figuríny boli na svojich miestach. Kolotoč celý žiaril v mesačnom svite.

„Rozkrútime ho,“ povedal pánko a Hary už aj stál vedľa neho s kľukou v zuboch, pretože to bol starý kolotoč a bolo treba ho natočiť. No v tom sa kolotoč sám rozsvietil a začal sa krútiť.

„Ďakujeme,“ povedali koníky.

„Ďakujeme,“ povedalo autíčko.

„Ďakujeme,“ povedal sloník.

„Ďakujeme,“ povedal vláčik.

„Ďakujeme,“ povedalo lietadielko.

„Ďakujeme,“ povedal dráčik.

„Ďakujeme,“ poďakovala nakoniec labuť.

„Čo za čary...?“ začal pánko, no nedopovedal. Iba sa poškriabal na brade, potom sa usmial popod fúzy.

„Niečo mi napadlo, uvidíme sa zajtra, kolotoč. Hary, poď!“ Hary štekol smerom ku kolotoču, asi na pozdrav a rozbehol sa za pánkom.

Na druhý deň pánko prišiel už ráno. Prišiel na svojom aute. Upevnil kolotoč dozadu a odtiahol ho do mestečka.

„Fí, to je krása,“ otáčali sa deti, keď kolotoč prechádzal mestečkom.

„Veď to je náš starý kolotoč,“ vraveli babky dedkom sediac na lavičkách, keď kolotoč prechádzal okolo parku. Nakoniec pánko zastal uprostred námestia, rovno na parkovisku pred obchodným centrom.

„Hary, prines kľuku!“ zavelil, keď odpojil kolotoč od auta. A Hary vyskočil rovno cez okno auta aj s kľukou v zuboch.

Pánko rozkrútil kolotoč a deti sa len tak hrnuli.

„To bol ale krásny deň,“ pochvaľoval si vláčik večer, keď mestečko stíchlo a deti poodchádzali domov.

„Toľko detí si pokope už ani nepamätám,“  povedal sloník.

A autíčko, dráčik, lietadielko, labuť a koníky len spokojne pritakali.

(rozprávka z pripravovanej knižky "ROZPRÁVKY Z MESTEČKA")