O samoľúbej ovečke

 Jedného dňa sa Dubík vybral na návštevu k ovečkám. Cestou si popiskoval, slniečko sa na neho usmievalo. Dubík sa rád  prechádzal a pozoroval, čo sa okolo neho deje.

A takto došiel až k salašu a ohrade, kde bývali ovečky.

„Pekný deň vám prajem ovečky,“ pozdravil ich Dubík.

„Pekný aj tebe Dubík,“ odpovedali na pozdrav ovečky.

Dubík si všimol, že jedna ovečka je bokom od ostatných.

„Prečo je tá ovečka taká sama?“ opýtal sa.

„Ale, myslí si že je najdôležitejšia, lebo je najkrajšia a deti sa chodia pozerať iba na ňu. Má  z nás najjemnejšiu a najbelšiu vlnu. Tá sa s nami nechce vôbec rozprávať.“

 

Dubík prešiel na druhý koniec ohrady a podišiel k ovečke.

„Máme to dnes ale nádherný slnečný deň,“ oslovil ovečku.

„Ja mám každý deň nááádherný. Aj bez slnka,“ odvrkla ovečka.

„Tak to je fajn. Aj ja by som chcel mať každý deň pekný. Môžeš mi poradiť ako to robíš?“

„No to by si musel byť taký krásny ako ja,“ odvetila samoľúbo ovečka.

„Aha. No dobre teda. Ale na to aká si krásna, si akási osamelá. Ty nemáš kamarátov?“

„Nemám  a ani nechcem. Tie hlúpe ovce si nezaslúžia moju pozornosť.“

„To ti nie je smutno takto samej bez kamarátov?“ opýtal sa jej Dubík.

„Mám jednu kamarátku. Tá ma chodí obdivovať každý večer.“

„A smiem vedieť kto je to?“

„Líška.“

„Líška?“ Dubík zaraz vedel, koľká bije.

„Ano. Tá jediná ma má naozaj rada. Je to moja naozajstná kamarátka.

Dubíkovi  bolo jasné, že nemá zmysel ovečku presviedčať, o čo líške naozaj ide. Že ovečku klame, aby sa dostala do ohrady a mohla ju zjesť. Ale Dubík už mal plán. Rozhodol sa, že večer sa prikradne k ohrade a líšku vystraší. Poprial ovciam pekný zvyšok  dňa a poponáhľal sa do svojho domčeka v strome. Dubík rád spieval a hral, tak mal doma bubienok, ktorý mu teraz prišiel vhod. Schytil bubienok a vybral sa späť, aby líšku nezmeškal.

„Kam to trieliš?,“ pýtal sa ho ešte ocko Dub.

„Neskôr ti všetko vysvetlím,“ zakričal v behu Dubík.

 Kým sa vrátil k ohrade, bola už skoro tma. Spomalil krok a potichučky sa zakrádal k ohrade. Zrazu z lesa vyšla líška. Dubík sa len tak-tak stihol skryť za najbližší krík. Našťastie bol dosť blízko, aby dobre videl aj počul. Líška sa medzi tým prikradla k ohrade.

„Ovečka,“ povedala polohlasne, „Už som tu.“

„Dobrý večer líška. Ako si sa dnes mala?“

„Bolo mi smutno za mojou najlepšou kamarátkou. Nevedela som sa dočkať, kedy ťa uvidím. A aký bol tvoj deň?“ zaliečala sa líška.

„ Ale nudila som sa celý deň. Nikto ma dnes neprišiel obdivovať. Deti odišli na nejaký výlet,“ odpovedala ovečka.

„Pustíš ma dnes dnu? Chcela by som konečne pohladiť tú nádhernú vlnu,“ spýtala sa líška podlízavo.

„ Bojím sa, že pobudíme ovce.“

„Ale veď si mi to sľúbila. Každý večer meriam dlhú cestu, aby som videla svoju najlepšiu kamarátku, labky už mám celé ubolené,“ zavzlykala líška.

„Dobre teda. Pustím ťa, ale iba na chvíľku.“

„Ajejej, za samoľúbosť sa platí,“ povzdychol si Dubík keď to počul.

Vrátka sa v tichosti pootvorili a líška sa vplížila dnu.

„Naozaj máš krásnu jemnú vlnu. Škoda len, že si ju už nikto nevychutná. Iba ja,“ povedala líška, chňapla ovečku za nohu a už ju aj ťahala do lesa. Všetky ovce sa okamžite rozbečali, ale nemal ich kto ochrániť, pretože na salaši nikto nebol. Ako líška ťahala ovečku okolo kríka, Dubík vyskočil, začal búchať do bubienka a spustil taký krik, že by to vyľakalo aj tisíc líšok. Líška okamžite pustila ovečku a trielila do lesa cesta necesta, strom nestrom...

Chuderka naša ovečka sa celá triasla a dlhú chvíľku nevedela vydať  ani hláska.

„Už je dobre,“ chlácholil ju Dubík, keď k nej dobehol.

„Ďakujem ti, Dubík,“ ďakovala ovečka, keď prišla k slovu, “Ako sa ti len odvďačím.“

„Hlavné je, že sa ti nič nestalo. Ale predsa by si pre mňa mohla niečo urobiť,“ zamyslel sa Dubík.

„Urobím všetko, čo chceš.“

„Úplne bude stačiť, keď si z toho vezmeš ponaučenie a začneš sa ku všetkým správať kamarátsky. Sama vidíš, že krása nie je všetko.“

„Sľubujem Dubík,“ prisahala ovečka, “Sľubujem.“

Dubík ešte odprevadil ovečku do ohrady, ukľudnil  ostatné ovce a pobral sa domov do svojej postieľky. Pri odchode sľúbil ovečkám, že ich čoskoro navštívi.

A tak aj bolo. Hneď na druhý deň sa vybral na návštevu, lebo chcel vedieť, či je ovečka v poriadku. Ale už z diaľky videl , že všetky ovečky sú pokope a  jednej z nich žiarila vlna v rannom slniečku. Dubík  sa usmial, pridal do kroku a začal si pospevovať:

 

D, A, G, A

D, A, G, D

Samoľúbosť je taká vlastnosť,

ktorá sa nevypláca.

Keď je niekto samoľúby,

kamarátov stráca.

A že bez kamarátov nie je sranda

to už dnes vie kde kto.

Ocko, mamka, dedko, babka

ba aj malé dieťa vie to.

(rozprávka z pripravovanej knihy s pesničkami "Dubíkové príbehy")