Dievčatko Brell

(úryvok druhý)

Zrazu jej do očí udrel kmeň. Stál skoro na konci lúky. Bol to starý, vyschnutý kmeň svetlomodrej, až bielej farby. Priťahoval jej pohľad svojou zvláštnou farbou, ale aj tým, že to bola jediná neživá vec na tejto lúke.

   Lúka hýrila farbami a životom a tento kmeň sa tu akosi nehodil. Bol vo výške zlomený a na jeho konci vyčnieval jediný dlhý suchý konár, na ktorom sedel veľký orol.

   Orol mal hlavu schovanú pod krídlom a vyzeral, že spí.

„Zaujal ťa prvý strom, dievčatko Brell?“

   Brell otočila hlavu za hlasom a okamžite pokľakla. Kráľovná stála po jej ľavej ruke a zo záujmom si obzerala pestrofarebného motýľa, ktorý jej sedel na dlani. Oblečené mala šaty hráškovozelenej farby a na hlave venček z lúčnych kvetov. Hnedé, husté vlasy jej splývali po pás. Nohy mala bosé. Bola vyššia od Brell, ale len trošku.

   Kráľovná zdvihla ruku vyše hlavy a motýľ odletel a sadol si na najbližší kvet.

   Kráľovná sa pohla smerom k Brell.

„Postav sa dievčatko Brell,“ povedala, „Nemusíš predo mnou kľačať. Nie som viac, ani menej ako ty.“