Dievčatko Brell

(úryvok štvrtý)

Prechádzala sa po lese. Či po zvyšku lesa. Všade ležali polámané kmene stromov. Ani jeden strom v lese nebol celý. Slnko pieklo, ale Brell bolo chladno.

   V diaľke videla kopec a na ňom Vševediaci strom. Bol hrozne maličký. Akoby sa celý scvrkol.

   Brell zodvihla hlavu k slnku. Bol jasný deň, no obloha bola nočná. Slnko vôbec nebolo vidieť. Namiesto slnka po oblohe plávali kusy čiernej hmly. Brell mala pocit, že tá hmla pomaly zostupuje k nej.

„Brell,“ zašepkal temný hlas a z hmly sa začali tvoriť ruky, ktoré sa po nej naťahovali. Brell sa preľakla. Rozbehla sa k Vševediacemu stromu. Potkýnala sa o polámané konáre. Ale kopec sa vôbec nepribližoval. Stál na jednom mieste, stále rovnako vzdialený. Brell sa prudko otočila. Ruky boli stále bližšie.

„Brell,“ šepkal temný hlas. Brell sa znova otočila ku kopcu. No ten zmizol. Začala sa točiť dookola, v zúfalej snahe nájsť Vševediaci strom. Chcela sa skryť v jeho konároch. Mala pocit, že iba on ju môže ochrániť.

   Zrazu pred ňou stál kopec, celý obrastený pichľavými kríkmi. Brell sa začala driapať nahor, no kry boli veľmi husté. Napokon medzi nimi uviazla. Bola celá dodriapaná, ale bolesť necítila.

„Brell, Brell, Brell,“ ozývalo sa zovšadiaľ naokolo.

   Už si nebola istá, či počuje strom, alebo temný hlas. Rozplakala sa.